Dobré dievčatko

Autor: Michaela Takáčová | 13.6.2014 o 0:00 | (upravené 13.6.2014 o 17:33) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  122x

"Áno, mami, budem v poriadku, práve začínam vybaľovať,"uisťujem mamu do telefónu. Keď sa však obzriem okolo, vládne tu chaos.
"No dobre teda, už si si našla nejaké spolubývajúce, drahá?" Opýtala sa mama s obavami.
"Vlastne ešte ani nie, ale už som podala inzeráty, zajtra prídu dve baby si to tu pozrieť," rýchlo som si vymyslela, aby sa mama nebála.
"Dobre, ale nezabudni, že byt máš zaplatený len na tri mesiace, potom sa už staráte samé," upozornila ma mama typickým rodičovským tónom.
"Musím už končiť, mami, mám tu ešte kopu roboty. Maj sa. A dávaj si pozor," snažím sa rozhovor čo najrýchlejšie ukončiť.
"Ty tiež, pá."
Položím mobil na jednu zo škatúľ a kráčam smerom do kúpeľne. Opláchnem si tvár a pozriem do zrkadla. 
"Je čas, začať odznovu," znie mi v hlave nevyslovená veta.

  Musím to tu dať do poriadku. Najskôr zbehnem dolu k autu po zvyšok vecí, a potom to tu môžem upratať. Keď to bude dokončené, bude to dokonalé.
  Idem radšej po schodoch, nebudem čakať na výťah kvôli dvom poschodiam. Konštatujem, pretože ma vážne tlačí čas, večer idem do kina. Obzriem sa, či som zavrela dvere a neurobím ani pár krokov a už do kohosi vrážam. "Ej, prepáčte," ozvem sa automaticky a chvíľu zaostrujem na osobu stojacu predo mnou . Muž, tmavovlasý, o pár centimetrov vyšší, vyšportovaný, ale pristarý. Musí mať už po tridsiatke. "Nič sa nestalo," odpovie milým hlasom a žmurkne na mňa. "A pokojne mi tykaj, ja som Paťo." "Som A-a-a-andre, " zakokcem sa mierne, ale potom pokračujem istejším tónom: "veľmi ma teší." Snažím sa o milý úsmev, ale podarí sa mi len umelo vykriviť kútiky úst. "Potešenie je na mojej strane. Ty to musíš byť nová. Bývam tu už 27 rokov a ešte som tu nevidel také krásne dievča ako si ty," hovorí a opäť na mňa žmurkne.
  27? To nie je až tak veľa. Napadá mi pri pohľade naňho. "Som tu celkom nová, hodí sa poznať nejakého suseda, " vravím a konečne sa normálne usmejem. "Akurát idem po veci do auta a pustím sa do vybaľovania. Ešte ma čaká kopa roboty, kým sa tu budem cítiť ako doma," dodávam zúfalo. "Tak s tým ti rád pomôžem," ponúka sa Patrik. "S čím konkrétne?" pýtam sa s prejaveným záujmom o jeho spoločnosť. "So všetkým, teda pokiaľ mi to dovolíš, som predsa nejaký džentlmen." Čakám, kedy žmurkne, no nestalo sa. Schádzame schody bok po boku, zatiaľ čo mi Patrik rozpráva o neuveriteľne perfektnej polohe nášho bytového domu a o susedoch.
   Ani sa nenazdám a už sme u mňa v byte a pomáha mi vybaľovať. Priznal sa, že má priateľku. Trochu ma to sklamalo, ale je to tak lepšie, ja mám predsa Martina. 
   Pozriem na hodinky a uvedomím si, že čas večerného kina sa blíži rýchlejšie ako som si myslela. 
Napriek tomu, že sa Patrik priznal, že má priateľku, neprestáva na mňa hádzať zvodné pohľady a len čo sa mu otočím chrbtom po ďalšiu krabicu, chytá ma za boky, pritisne sa ku mne a šepká mi do ucha: "Ale rozdať si to môžeme." V momente sa otáčam a zhrozene na neho hľadím. "Ako prosím?" pýtam sa znechutene.
  Myslela som si čokoľvek, ale nie toto. "Neber si to tak osobne, len som sa na chvíľu neovládol. Si strašne sexy, vieš." A opäť na mňa žmurká. 
   Čo už, nejako to prekusnem, znovu pozerám na hodinky a zisťujem, že je najvyšší čas začať sa chystať. "Mám na večer program, už by si mal ísť," hovorím trochu odmerane. "Ale isteže, len povynášam tie prázdne krabice, ak dovolíš,"  vraví s miernou iróniou na konci. "Dobre, budem v kúpeľni, potom za sebou len zabuchni." Otáčam sa a smerujem do kúpeľne. 
   Pre istotu zamykám, pretože neviem, kam až by bol Patrik schopný zájsť. Zhadzujem zo seba postupne všetko oblečenie a zrazu počujem buchnutie dvier. Odľahlo mi. Sprchu si príliš užívam, takže mi neostáva príliš času na zvyšok. Umyjem si vlasy, hádžem na seba župan a vlasy si rýchlo osuším. Pokúšam sa o dokonalý mejkap, aj keď mi to zaberá troch viac času ako som myslela. Len čo vychádzam z kúpeľne, narýchlo vbehnem do spálne a vyberiem si vhodné šaty, decentné, ale sexy. Martinovi píšem krátku sms: STRETNEME SA PRED KINOM O 20:30. LUBIM TA.
   Mobil hádžem na posteľ, zošmykne sa však na zem, zohnem sa poň,  zakrúti sa mi však hlava, a preto si rýchlo sadám na posteľ, ležím a civiem na strop. Keď to pomaly ustúpi, rozhodnem sa zájsť si do kuchyne po vodu. Kráčam chodbou, ktorá je bledo modrá. 
   Kuchyňa je však tmavá. Je skorý zimný večer . Osvetľuje ju len farebný transparent nejakého fastfoodu oproti, svetlá okien bytovky oproti a mierna žiara chladničky, keď otvorím dvere, aby som našla plastovú fľašu s vodou. 

 

"Takto k večeru to tu máš desivé."
Trhne ma, fľaša s vodou sa my vyšmykne z rúk a s buchnutím dopadá na zem. V tomto šere sotva rozoznám Patrikovu tvár. Sedí za kuchynským stolom a pred sebou má pohárik.. "Nechcel som ťa vystrašiť, " povie. "To je v poriadku," odvetím, ale nie takým pevným hlasom, ako som mala v pláne. "Čo tu vlastne, do čerta, robíš?!" pýtam sa rozčúleným tónom. "Čakám na teba, predsa." Odchlipne si a vtedy počujem, ako o sklo cinkajú kocku ľadu. "Vyzeráš fakt chutne," vraví. Vtom zacítim alkohol a uvedomím si, že má problémy s výslovnosťou. Chystá sa vstať, stolička na ktorej sedel, sa nakloní a potom sa prevrhne. Vôbec ho to nevyvedie z miery. Kráča ku mne. Chrbtom sa pritláčam k mrazničke, aby som mu nezavadzala pri otváraní chladničky. Jej žiara odhaľuje pripitý výraz v Patrikovej tvári a rozopnutú košeľu. Pozrie na mňa a vraví: "Aké je presne vedieť, čo ťa teraz čaká?"
  Cúvnem od neho a v žilách mi tuhne krv. Zdá sa mi, že Patrik ani nečaká odpoveď. Usmieva sa na mňa. Je to arogantný a nepríjemný úsmev. Hlavou mi prebehne: "Bež!" 
   Ustupujem, ale on ma chytá za ruku. "Počkaj, snaží sa ma zastaviť. "Len...počkaj. Máš v sebe niečo výnimočné. Si to najsexy dievča, aké som za posledné roky videl."
  Trhnem rukou, ale jeho zovretie zosilnie. Oči mu potemnejú. "Pusti ma!" kričím.
   "O niekoľko rokov o teba nebude nikto stáť, uži si,  kým si mladá, podeľ sa so mnou o tvoju krásu," povie.
   Zrazu ma pobozká. Je to ťažkopádny, násilný bozk. Jazykom mi roztvára ústa a zamoruje ich chuťou soli, lacného alkoholu  a odporným dychom. Okamžite sa mu vzopriem. Telo sa bráni samo. Kopem, odstrkujem ho, nepoddávam sa. Nič z toho ho však nedonúti pustiť ma. Nič ho nedonúti odtrhnúť sa od mojich úst. Rukou mi prechádza po vnútornej strane stehien. Ohmatáva ma, stíska mi stehno. Kričím, no jeho jazyk uväznil ten zvuk hlboko v mojom hrdle.
 
  "Buď poslušné dievčatko," vraví podmanivým hlasom.  Prstami postupuje vyššie a jeho dotyky sú čoraz nepríjemnejšie. Vo chvíli, keď si začínam myslieť, že nemám šancu sa ubrániť, uvoľní mi ruku, zatnem ju v päsť, zbieram v sebe zvyšok síl a udieram mu do hrudníka, na chvíľu si myslím, že to bolo dosť silné na to, aby som mala nádej ujsť, ale len čo urobím prvý krok, schytí ma za vlasy a hodí na zem ako handru. Na temene hlavy pocítim tupú bolesť. 
  Po pár minútach v bezvedomí sa preberám stále na zemi, ale už bez županu. Patrik leží na mne, jazykom sa mi hrá s ušným lalôčkom, jednou rukou mi drží zápästia a druhou si ku mne opäť našiel cestu. Vniká do mňa prstami a zo mňa sa vyderie hlasný ston znechutenia, strachu. Zmocňuje sa ma pocit menejcennosti, keď sa však snažím otvoriť oči, uvedomujem si, aké mám ťažké viečka a znovu pocítim bolesť hlavy, cítim, že krvácam. Jeho ruky ma zrazu púšťajú a ja sa nezvládam pohnúť. Cítim, ako vstáva. Počujem zvuk zipsu na jeho nohaviciach a už viem, čo ma čaká. Nemám však dosť síl sa brániť. Keď na svojom tele pocítim jeho blízkosť, prebehne mnou mráz. Už sa ani neunúva držať mi ruky. Vie, že teraz už budem poslúchať. Rukami sa mi dotýka pŕs a onedlho sa jazykom pohráva s bradavkami. Stupňuje sa vo mne pocit beznádeje a znechutenia, chcem radšej umrieť. Keď jeho jazyk ucítim opäť v mojich ústach, začnem si uvedomovať, akú chybu som urobila, keď som ho vôbec pustila do bytu. Jednou rukou sa opiera o dlážku a druhou mi rozťahuje nohy. Stále sa nedokážem brániť. Počujem nejaké šušťanie a následne do mňa vniká. Jedinou útechou tejto chvíle je, že v sebe necítim dotyk jeho, ale drsného latexu. Vniká do mňa pravidelne a čoraz rýchlejšie. Po tvári mi začínajú stekať slzy, stále sa však neviem ani pohnúť.  Z úst mi vyjde ďalší bolestivý ston a jedinou jeho reakciou je prudká facka. Znovu upadám do bezvedomia, počujem však jeho slová: "Buď poslušné dievčatko."

Preberám sa, neviem koľko prešlo času, ale počuje zvoniť mobil zo spálne. Bolesť hlavy stále neustupuje.  Pomaly otváram oči a hľadám, kde je tá obluda. V miestnosť však nie. Zato dvere z bytu sú pootvorené. Asi odišiel. Nie som v stave byť hysterická, nezvládam ani prudké pohyby. Na tvári cítim zaschnuté slzy a  ústach mám stále jeho chuť. Snažím sa do detailov si spomenúť, čo sa stalo. Postupne vstávam a opieram sa o chladničku. Na zemi je menšia kaluž mojej krvi, župan a prázdna fľaša od vodky, ktorá bola v chladničke. Kým sa presuniem do spálne, prejde istý čas. Pozriem na mobil. 23 neprijatých hovorov od Martina. Keď to zistí...
  Vchádzam do kúpeľne a nechávam si do vane napúšťať vodu. Hľadím do zrkadla a vidím trosku. Nič viac, len kopu nepotrebného materiálu. Ako som mohla klesnúť tak nízko? Neznesiem viac pomyslenie na to, že by sa ma ktokoľvek dotýkal. Na chvíľu zadržím dych. Predstavujem si, že sa topím. 
  Vchádzam do vane, sedím v nej a objímam si kolená. Načiahnem sa po špongiu a začnem sa prudko umývať. Musím zo seba zmyť jeho dotyk, jeho sliny, jeho pohľad, dych. Pokožku na ruke som však zodrala do krvi. Nebolí to, uvedomujem si. Voda v okolí ruky sa sfarbuje do ružova. Neznesiem viac ten pohľad. Našla som riešenie. Prudko vstávam, na temene hlavy však pocítim tlak, trvá ale len chvíľku kým sa to upokojí. Otváram skrinku nad umývadlom. Vyberám holiaci strojček, ktorý mi zbalila mama. 
    Mama. Umrela by od žiaľu, keby sa to dozvedela. A otec? Už teraz počujem jeho vyčítavé slová na maminu adresu: "Ja som ti to hovoril, ešte nebola pripravená."
   Otváram ho tým zvláštnym otáčacím mechanizmom a vyberám žiletku. Som rozhodnutá. Opäť si sadám do vane, tentokrát sa však chrbtom opieram. "Bude to takto lepšie," opakujem si stále dookola. Ľavú ruku opriem o kraj vane a pravou sa k nej so žiletkou priblížim. Na chvíľu zapochybujem. "Bude to tak lepšie," opakujem. Žiletka sa hladko zarezáva do tkaniva na mojom zápästí. Spôsobí však len krvácanie, je to plytká rana. Ruku ponorím do vody. Vôbec to nebolí. Usmejem sa. Ten úsmev je však bez radosti, cítim v ňom len nádej na vykúpenie z toho neuveriteľného pocitu hanby. Ruku vynáram a teraz už bez váhania pritláčam žiletkou o ruku a prudko potiahnem. Zo zápästia sa do vody dostáva silný prúd krvi. V ruke však zostáva dosť síl, aby som ňou uchopil žiletku a ťah zopakovala aj na druhej ruke, opäť hlbšie. Ruka stráca silu, klesne pod vodu a pocítim, ako by sme sa zlievali. Na pár sekúnd zatváram oči. Cítim sa o toľko ľahšia. 
  Počujem však zvoniť mobil. Tento tón mám nastavený len na Martina. Otváram oči a inštinktívne sa snažím postaviť, keď sa však dostanem na nohy, moje telo ochabne. Opúšťa ma všetka sila. Padám späť do vane a pri páde si poslednýkrát udieram hlavu. Zrazu mi napadne tá najšťastnejšia myšlienka tejto chvíle. Je to posledná bolesť, ktorú cítim. Ten song- We Found Love je posledné, čo počujem. Našla som vykúpenie v mori vlastnej krvi. 
  Posledné, čo mi prebehne hlavou je: "Je to takto lepšie."

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico bude opäť kandidovať na šéfa Smeru, s Kaliňákom útočili na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Čaplovič a Paška. Kandiduje aj Kaliňák.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?